Nǐ hǎo!

Nedávno sa mi pošťastilo dostať sa pracovne do Číny resp. konkrétne do Hong Kongu a neďalekého Shenzhenu.
Najskôr som musel ale absolvovať letecký výlet z Viedenského letiska (ktoré mimochodom pripomína skôr autobusovú stanicu ako letisko) do Paríža, konkrétne na letisko CDG - Paris Charles de Gaulle International Airport (ktoré už autobusovú stanicu nepripomína vôbec). Ak mi teda od dnešných dní niekto "takým tým iným spôsobom" povie že niekam odlieta z Viedne a zatvári sa pri tom "takým tým iným spôsobom", tíško sa len v mysli pousmejem - fíha a pomyslím si "..." :D.
Ale aby som sa vrátil k Parížu.
Bohužiaľ moja viac ako poldňová cesta začínala vo večerných hodinách a tak som z príletu nemal takmer nič.
Viditeľnosť pri klesaní bola výborná, všade samé svetlá, elektrinou rozhodne nešetrili ... ale akosi som sa nevedel zorientovať kam sa mám pozerať aby som zahliadol aspoň tú ich hrdzavejúcu vežu.
Jedno je však isté ... Seinu som videl.
Na prestup do druhého lietadla do Hong Kongu som mal v Paríži iba nejakých 30 minút a tak moje obavy o bezproblémový prestup narastali úmerne s ubúdajúcimi metrami výšky klesajúceho lietada. Našťastie priamo po vystúpení z lietadla sa na mňa (a pár iných cestujúcich) na konci výstupného tunela usmieval čierny ujo s nápisom "HK - Rio".
Ten mal už popredu pripravený zoznam cestujúcich ktorý pokračujú v ceste do Hong Kongu resp. do Rio de Janeiro (samozrejme iným lietadlom).
Za pomoci tohoto černoška, mimochodom perfektne hovoriaceho okrem francúžtiny aj angličtinou a zrejme španielčinou (niečo v tom zmysle hovoril jednej slečne cestujúcej do Ria), sme sa dostatočne rýchlo a predpokladám aj priamočiaro presunuli k terminálu/gate pre odlet do HK. K rýchlemu presunu sme využili aj pohybujúcich sa chodníkov (u nás ich ale bohužiaľ všade montujú iba na stojato medzi poschodia), pričom som si ako inak spomenul na známu scénku Mr. Beana a jeho fiktívnu pištolku vytvorenú z prstov ruky.
Černoško ale nasadil rýchlejší krok a tak nebol čas na vymýšľanie nejakých blbostí ... boarding time sa neúprosne blížil.
Že som nakoniec pri správnej gate sa nedalo prehliadnuť. Koncentrácia šikmookých ľudí bola dostačujúcim indikátorom.

Lietadlo bolo tentoraz o niečo "málo" väčšie. Na rozdiel od "mini" Airbusu A320, tento Boeing 777-300ER bola skutočná mašinka. Nasvedčovalo tomu nielen označenie 300ER (ER - Extended Range;diaľkové lety) ale aj obrovské motory a celkové usporiadanie a vybavenie kabíny pre cestujúcich. Každý sme mali v závislosti od cestovnej triedy inak veľký LCD display s diaľkovým ovládaním, kde sa okrem aktuálnej polohy lietadla na zemeguli dali zhliadnuť filmy, hudba atď. Proste dostatok zábavy na cca 12 hodín letu.

Screen trasy letu, ktorý bol potom aj v angličtine a francúzštine ...

Airbus A320 oproti tomu pôsobil fakt ako autobus, ale našťastie som v ňom strávil iba 2 hodiny letu z Viedne do Paríža.
Jediná vec ktorá ma na spoločnosti Air France sklamala bola veľká koncentrácia "letušiakov". Je mi jasné že Business class má v prvom rade pridelené letušky a to ešte odhadujem že mali do 30 rokov, ale narvať nám ostatným "letušiakov" ?
Nepochybne, opačne orientovaný by sa zrejme potešil, pretože zopár mladších/pohľadnejších medzi nimi bolo, ale ... no nič, snáď nabudúce :)

 
Takto ten Boeing ani nevyzerá byť veľký ...
 
 Motor GE90-115B s ťahom 513kN ...
 Tu je už vidieť celkový pomer medzi človekom a lietadlom ...

Po bezproblémovom vzlete som sa teda pohodlne uvelebil, na Economy class prekvapujúco pohodlne, v sedačke a spustil si prvý film.
Kedy som sa zobudil je ťažko opísať, bolo to niekde nad Moskvou. Keďže sme leteli na východ, cestoval som vlastne v čase. :)
Inak približná trasa letu bola fakt impozantná:
Paríž - Praha - Minsk - Moskva - Kazaň - Čeľjabinsk - Novosibirsk - Urumqui - Chengdu - Hong Kong
Spolu cca 10000 km.

Východ slnka ...

Keď som sa "ráno" zobudil ihneď som vykukol cez zatiahnuté okienko von a naskytol sa mi nádherný pohľad na čistú modrú oblohu a pod nami mierna oblačnosť cez ktorú bolo krásne vidieť na zem. Všade okolo bolo množstvo lesov a sem tam snehová pokrývka, ale v priebehu niekoľkých desiatok minút sme sa dostali nad akési pohorie ktoré akoby oddeľovalo dva svety. Za týmto pohorím bola totižto len súvislá snehová prikrývka. Po mrknutí do "letového plánu" na LCD som si uvedomil že sme práve preleteli nad pohorím Ural niekde v priestore Čeľjabinska.
Vonku nebolo v podstate na čo pozerať a tak som sa zasa obrátil k LCDčku.

 
Oblačnosť
 
Zostup do oblakov ... priblíženie k Hong Kongu

Čas takto ubiehal celkom rýchlo a tak som sa ani nenazdal a boli sme "na dohľad" Hong Kongu. Tesne pred priblížením nám letušiaci začali rozdávať malé registračné kartičky potrebné pri vstupe do Číny - na čo ste prišli do HK, máte vtáčiu/prasaciu chrípku, kde budete bývať a podobné blbosti.

Samotné pristátie v Hong Kongu na letisku Chek Lap Kok Airport bolo ďalším zážitkom.
Pristávacia a vzletová dráha je totiž presne napasovaná na umelo vytvorený poloostrov, takže pri prípadnom nezvládnutom pristátí by sme sa hneď aj okúpali.
Celý pristávací manéver ale samozrejme dopadol v najlepšom poriadku ("géčka" pri šialenom brzdení boli celkom príjemné) a po dorolovaní k terminálu a dekompresii kabíny som sa konečne ocitol na opačnej strane zemegule.
Celý terminál (zasa žiadna autobusová stanica á la Viedeň) bol opäť vybavený pohyblivými chodníkmi, flegmatickými colníkmi, Labradormi cvičenými na drogy a hádam aj zlých ľudí a klimatizáciou zrejme nastavenou na teplotu v lietadle, pretože po východe z letiskovej haly som mal pocit že na mňa vyliali aspoň dva kýble horúcej vody.
Vlhkosť hádam ... no veľká a teplo cca 20-23 °C ... o 18:30.
Vedel som že idem do teplúčka, ale na takúto drastickú zmenu (z našich cca 0 °C) som akosi nebol hneď pripravený. Našťastie taxík bol zrejme ako všetko ostatné klimatizovaný, takže cesta do Shenzhenu do hotela nebola žiadnym utrpením.

V Číne oslavovali nový rok až 14. februára 2010 ...

Zaujímavosťou je to že zatiaľ čo v Hong Kongu sa v ako bývalej britskej provincii jazdí na ceste v ľavo po prekročení Čínskej hranice už jazdíte v pravo. Môjmu taxikárovi to ale zjavne nerobilo problémy, pretože som si túto zmenu na ceste uvedomil až po cca 20km od prekročenia hranice.

Preskočil som ale nechtiac ďalší zaujímavý zážitok - prechod hraníc Hong Kong / Čína.
Aj keď sa formálne stále jedná o jednu krajinu (Čína), Hong Kong je stále niečo ako štát v štáte. Má vlastnú menu, úrady, hranice atď.
A práve na týchto hraniciach som sa nechtiac asi na hodinu a pol zasekol. Všetko mi to dosť pripomínalo dávnejšie časy keď som z rodičmi cestoval na dovolenku do bývalej Juhoslávie.
Najskôr teda dlhé kolóny pred moderne vybavenou (kamery, scanery, svetelná signalizácia) colnicou.
Hong Kongská strana bola bez problémov, kontrola pasu a víza, jedna pečiatka a nech sa páči ...
Čínska strana ale už taká ústretová nebola. Najskôr teda kontrola dokumentov. Čínska slečna v uniforme colnej stráže asi nemala moc skúseností, lebo prihliadala na môj pas ako na svätý obrázok a neustále čosi kontrolovala v nejakých tabuľkách. Z neskoršej čínskej komunikácie medzi slečnou a taxikárom som vyrozumel že jej asi radšej napovedal že Slovensko je vlastne niečo ako bývalé Československo.
S ľadovým pohľadom a presne mierenou ranou mi teda hodila razítko do pasu a my sme mohli pokračovať k ďalšiemu kontrolnému stanovisku - ako som vyrozumel z chvalabohu aj anglických nápisov - colnej kontrole - aj keď sme nemali čo preclievať.
Tu zahúkal nejaký bzučiak a taxikár si len nahlas povzdýchol, z čoho som pochopil že niečo nieje tak ako by malo byť. Na môj dotaz mi teda "čínskou" angličtinou vysvetlil že niekedy si čínska strana náhodne vyberá "rôzne" autá a prevádza na nich a ich pasažieroch dôkladnejšiu kontrolu.
Keďže som na sebe nemal prilepený žiadny balík hašiša alebo marihuany, pomyslel som si že to bude záležitosť maximálne 10 minút. Veď mám iba jednu veľkú tašku a taxikár nemá v podstate nič. Ako som sa mýlil ... a ako mi to opäť pripomenulo časy minulé.
Môj pas a taxikárove doklady putovali do rúk iného šikmookého colníka a náš taxík bol odstavený pod špeciálne na to určenú a patrične osvetlenú rampu.
Časť colnice kam sa stratil ujo s mojim pasom mala našťastie veľké okná a tak som ho cez svetlo vnútri mohol sledovať.
Pohodlne sa usadil do kresielka a začal niečo ťukať do počítača. Vo vedľajšej miestnosti sa zasa bavilo asi 5 mladších ľudí - "tiež colníkov", pričom sa krčili okolo obrazovky jedného z PC. Nebolo ale vidieť čím sa tak dobre bavia. Chi chi ... ha ha ... keď som sa ale vrátil pohľadom na miesto uja s mojim pasom, už tam nebol. Vravím si ... hmmm ... už to bude za mnou ... PRD !

 Časť čínskej colnice ...

Sedel som v taxíku na Čínskych hraniciach ešte dobrých 45 minút a nič sa nedialo. Toto zrejme štvalo aj môjho taxikára, pretože sa rozhodol že sa ide popýtať čo sa deje a či je všetko v poriadku.
A tak zmizol na ďalších 20 minút aj on do priestorov colnice. Našťastie sa potom objavil už s mojim pasom, ale zato v sprievode iného šikmookého uniformovaného mužíka, ktorý požadoval aby sme pootvárali všetky dvere na aute a otvorili kufre, tašky a hádam aj telesné otvory.

Najskôr teda nakukol do kufra taxíka, ale zostal zarazený že tam nič nevidí (ostatné taxíky ktoré prechádzali cez hranice mali totiž vždy tak plné kufre že možno sem tam aj nejaký cestou stratili). Okukol si teda ostatný interiér a zpod sedačky vodiča vytiahol akýsi leták nejakého obchodného reťazca. Zakrútil hlavou, pozrel na taxikára a niečo mu povedal zrejme v tom zmysle že to zabavuje a stočil si letáky do ruličky. Zrejme zbadal medzi cenami zašifrované správy pre kolaborantov, alebo len proste závidel "kolegovi" z Hong Kongu. :D
Tu som po prvý krát pocítil silu čínskej cenzúry ...
Nakoniec ešte nahliadol do mojej tašky, ale keď okrem spodného prádla, košieľ a notebooku nenašiel nič čo by sa mu "hodilo", v čínštine nás zrejme poslal kade ľahšie. Konečne ... takmer 1 a pol hodiny zbytočného zdržania.

Mohli sme teda pokračovať v ceste do Shenzhenu teraz už priamo v Číne.

Tu som po prvý krát naživo (síce v tme, ale predsa) videl štýl bývania zrejme strednej triedy.
Naše paneláky sú oproti ich 30 (a viac) poschodovým králikárňam proste exkluzívne apartmány.

Ukážka tradičného bývania ...


Ďalší šok ma čakal po príchode na hotelovú izbu. Rozostrel som závesy a zrazu pozerám na Eiffelovku ... WTF ... kde to som ? Vystúpil som zo správneho lietadla a na správnej pologuli ?
Našťastie áno ... to som len pozeral na jednu z atrakcií parku Window of the World ktorý stál hneď oproti hotelu. Ako je už známe, Číňania vám skopírujú čokoľvek a tak tu môžete vidieť už spomínanú Eiffelovku,  sklenenú pyramídu z Louvru v Paríži, Tower Bridge z Londýna atď. ... proste centrum gýčov.

Výhľad z hotelovej izby ...

V hotelovej izbe ešte chvíľu zostanem, pretože obsahovala niekoľko zaujímavostí.
Prvou z nich bolo diaľkové ovládanie pre LCD televízor značky KONKA. Mimochodom zabudnite na vychytené značky televízorov, elektroniky, alebo mobilov ktoré poznáme v Európe. Tu vládnu proste domáce ázijské značky. Ale späť k diaľkovému ...
Veľký červený gombík pre zapnutie bolo vidieť na prvý pohľad rovnako ako čísla programov, ale horšie to už bolo s ovládaním hlasitosti resp. listovaním programov, nastavením časovača vypnutia atď. :D

 
Uhádnete kde sa ovláda zvuk ?

Nezostávalo mi teda nič iné ako použiť metódu "pokus/omyl".

Druhou super vychytávkou bolo WC ... teda presnejšie povedané jeho príslušenstvo. Schválne, koľko z vás má doma vedľa svojho trónu drevenú vyrezávanú dosku s koženým púzdrom na časopisy, dennú tlač a iné "kakacie" čítanie ?

 
 Kožené púzdierko na dennú tlač ...

Súčasťou izby bolo potom samozrejme aj vysoko rýchlostné pripojenie do (čínskeho) internetu, kde som druhý krát pocítil silu čínskej cenzúry.
Pripojenie bolo rýchle o to pokoj, ale blokácia stránok ako YouTube, Facebook alebo Twitter ... pre návštevníkov medzinárodného 5* hotela ... ?

A posledný zážitok súvisiaci s hotelovou izbou opäť súvisí s TV. V noci keď som nemohol spať (časový posun bol fakt veľký) som od nudy prepínal kanály (čínskych CCTV tam majú aspoň 9 - jeden pre armádu, jeden pre ženy, jeden pre školou povinné deti atď.) a zrazu na jednom z nich pozerám na pána Hrušínského - Švejka.
Na tom by možno nebolo nič zvláštne, starý klasický film natočený v kedysi "tiež komunistickej krajine".
Úsmevné na tom ale bolo to že celý film bol nadabovaný v čínštine a celý čas v ňom takisto bežali titulky v rozsypanom čaji.

Švejk v čínskom podaní s titulkami ...

Po tejto uspávanke sa mi myslím ale už konečne podarilo zaspať. Tešil som sa na ráno a na nové zážitky ...

Raňajky. Také si asi dlhšiu dobu nedoprajem ... jemné plátky lososa, suši, x-druhov ovocných džúsov (žiadne syntetiky a umelé farbivá ako v iných "tiež hoteloch"), veľký výber syrov a ovocia ... proste mňam, mňam.

Výhľad pri raňajkách ...

Nasledovala teda cesta do práce a to naozaj impozantnou "károu". Ak si staršie ročníky spomenú na bulharské mini autobusy Chavdar (prevádzkované prevažne obecnými futbalovými klubmi), tak presne takýmto typom povozu sme sa presúvali s kolegami z hotela do firmy. Ale na obranu vozítka zasa musím dodať že mala na môj vkus až moc dobre fungujúcu klimatizáciu - takmer ako chladnička.
Cestou do práce sa mi tak naskytli na uliciach zaujímavé scenérie - preplnené chodníky a na nich ešte aj vtesnané vozíky na ktorých sa smažilo a varilo všetko možné od výmyslu sveta. Predavači a obsluha zároveň pritom stáli už na ceste a bolo obdivuhodné ako sa zároveň dokázali uhýbať premávajúcim autám na ceste a popri tom obsluhovať svoje vozíky.

Mimochodom v uliciach Shenzhenu to tak trocha inak páchlo ako u nás v Európe. Nebol to ale smogový smrad ...ťažko to k niečomu prirovnať ... treba si to očucnúť vlastným nosom. Človek si na to ale po niekoľkých minútach rýchlo zvykol. Najhoršie to bolo vždy po vylezení z nejakého klimatizovaného priestoru ... jednak vás znova obliali "kýblom horúcej vody" a k tomu ešte tento puch ... asi to bude ich "vetrami" z cestovín :D

Pokračovanie ...

Komentáre

  1. Impressive! A kde je pokracovanie a kde su fotky jedal? :) Ni hao.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára